29. Výcvik časť II.

Pokračujeme, je to o čosi dlhšia kapitola, takže dohromady bude asi rekordná  Venovaná Janke...

----------

„Aký synovec?“ Takmer okamžite zareagovala Molly uprene sa dívajúc na Snapea. Pochopila, že od neho sa vysvetlenia zrejme nedočká a strelila očami naspäť na svojich dvoch synov. Zamračene sa dívali na bývalého profesora, odhodlane a provokačne.

„Vy si myslíte, že práve toto je tá najvhodnejšie chvíľa k riešeniu takýchto nezmyslov?“ sykol po nich. Pohľadom ich vyzýval, aby si to čo najrýchlejšie rozmysleli a svoje slová zobrali naspäť. Nemienili ustúpiť a nepresvedčil ich ani jeho výraz, ktorý by dokázal prinútiť aj mŕtveho utekať. „Ja si myslím, že nie...“

„Nie je to nezmysel... Prečo to nepriznáte?“ skočili mu do reči. Ich zamračenie sa razom zmenilo na úškľabky. Čakali na svoju príležitosť dlhé roky. Celú večnosť sa pokúšali dostať nenávideného profesora do úzkych, vrátiť mu všetky tresty, ktoré schytali zaslúžene, ale ja tie, ktoré im pridelil len preto, že boli Weasleyovci a z Chrabromilu. Len preto, že vôbec boli. Pokúšali sa o to už veľakrát, ale vždy bez úspechu. On jediný dokázal vyviaznuť z ich pascí a srandičiek. Hrýzlo ich svedomie? Ani najmenej, nie je to nič, čo by musel skrývať, ale veľmi dobre vedeli, že on si to prizná ako posledný. A tak mu treba. S úsmevmi hľadeli do jeho tváre, na ktorej sa dalo nádherne čítať, ako veľmi sa premáha, aby ich na mieste nezavraždil. Oni vedeli, že s touto túžbou bojuje.

„Nie je to nezmysel?“ spýtala sa McGonagallová. Pery sa jej stiahli a obočie zvraštilo pri uvedomení si týchto slov. Odsudzujúco hľadela na svojho kolegu. S totožným výrazom sa k nemu obrátila aj Molly. Už sa nadychovala k tomu, že mu poriadne vynadá.

„Iste, že je to nezmysel...“ zavrčal Snape do miestnosti. Zabije ich. Pri najbližšej možnej príležitosti ich zavraždí. Budú trpieť, pomaličky a postupne ich pripraví o tie biedne životy, v ktorých sa zameriavajú len na nezmysli, zbytočnosti a úbohé žartíky. Nevedel síce, odkiaľ to vedia, ale bolo mu to srdečne jedno. Dovolili si až príliš. „Malfoy nie je môj synovec...“ nasilu sa zaškľabil. „A teraz odchádzam... zistiť, kde sa nachádza...“ vypustil pomedzi stisnuté zuby. Daroval dvojčatám posledný pohľad, ktorým ich ubezpečil, že si počká na príležitosť vyriešiť si to z očí do očí.

„Počkaj, idem s tebou!“ Sirius sa za ním ponáhľal s pobaveným výrazom.  

„Môžete to vysvetliť?“ otočil sa Artur na dvojčatá, keď sa za Siriusom a Snapeom zavreli dvere. Všetci zvedavo natrčili uši.

„Tiež si nemyslím, že by sa to malo riešiť teraz a takto...“ ozval sa Lupin, ale sledoval Susan, ktorá nepekne zazerala po Fredovi s Georgeom. „Určite to nie je naša vec...“ Tá po ňom strelila vďačným pohľadom.

„Ale...“ namietla Molly, ktorá sa zvedavosťou doslova užierala. 

„V poriadku,“ prikývol McCrea. „Nebudeme to riešiť...“

„Mohla by som s vami hovoriť?“ spýtala sa Susan dvojčiat zamračene. Tí len mykli plecami.

„Asi by ste mali ísť vedľa...“ nadhodila Tonksová.

„Asi by sme tam mali ísť viacerí...“ zareagovala Molly. „Teda aspoň tí, ktorí sú Harrymu blízki... Aj tak mi to budete musieť vysvetliť,“ nepekne sa zamračila na svojich synov. „Je jedno, či to bude teraz alebo neskôr... Nebude ti to vadiť, zlatko?“ kukla na Susan. Rezignovane zavrtela hlavou.

„Od neho sa aj tak nič nedozviete... ale poviem len to, na čo mám právo...“ upozornila. Molly horlivo prikývla. Chcela sa dozvedieť pravdu, chcela vedieť, či má byť na profesora nahnevaná. Tento pocit ju okamžite zaplavil, keď si uvedomila, že ho nechal u tých otrasných príbuzných dlhé roky a pritom to bol jeho synovec. Musela zistiť, či to vedel. A keď áno, či mal k tomu dôvod. V opačnom prípade by bola schopná ho uškrtiť holými rukami. „Odkiaľ to viete?“ vypálila Susan na dvojčatá hneď, ako prešli do vedľajšej miestnosti.

„Počkaj, zabezpečím to tu...“ navrhol Lupin. Šiel aj s Tonksovou, nemalo zmysel ostávať, keď o všetkom vedeli. Spolu s nimi prišli komplet všetci Weasleyovci. McGonagallová sa ošívala, ale napokon odolala a Hagrid si pomyslel, že sa na to spýta Harryho sám. Nik iný sa neodvážil medzi nich votrieť, spoliehali, že sa k nim niečo dostane aj tak.

„Počuli sme vás, keď ste sa o tom rozprávali Lupinovi a Tonksovej...“ vysvetlili pokojne. Na svoju matku, ktorá sa stále mračila, radšej nepozerali.

„Vy ste nás špehovali?“ spýtala sa neveriacky. „Úplne normálne ste stáli za dverami a načúvali?“

„Ako ste mohli, to vás kto učil?“ vyprskla Molly, ktorá by sa najskôr zbláznila, keby v tejto chvíli nemohla nič povedať.

„Áno, špehovali sme...“ pritakal Fred.

„Chceli sme zistiť, čo za tajnosti to máte...“ doplnil George.

„Tušili sme, že niečo skrývate...“

„Niečo ohľadne zmiznutia Ginny a tých dvoch...“

„Prešiel už týždeň, keď sa naša sestra stratila, bez stopy...“

„Čo ste čakali? Že budeme nečinne sedieť?“

„A keď ste sa potom zavreli, tak sme si otvorili. Dúfali sme, že niečo začujeme...“

„Niečo o nich... Netušili sme, že vypočujeme práve toto...“

„Vaša chyba, mali ste sa zabezpečiť...“

„Fred!“ upozornila ho Molly. Ten len ublížene zagánil. 

„Čo všetko ste počuli?“ spýtala sa Susan. Chápala ich pohnútky a vedela, že spravili chybu. Alebo možno ani nespravili, možno bolo dobre, že sa to prevalilo.

„Všetko... Keď sme to začuli, samozrejme sme chceli počuť čo najviac...“

„Aha, takže viete skoro všetko...“ prikývla. Vlastne to bola široká informácia bez konkrétnych podrobností, ktoré poriadne nepoznal ani Sirius. „ A prečo ste to, pre Merlina, museli vyťahovať práve teraz?“ pozrela na nich mierne zamračene, vyčítavo a takmer bolestne. 

„No...“ zaváhali. Ich matka bola príliš blízko na to, aby si mohli dovoliť byť úprimní. „Pretože to bola najvhodnejšia príležitosť k tomu, aby... aby sa aspoň raz cítil... uhm... porazený?“

„Porazený?“ nechápavo sa zamračila. A nebola sama.

„Áno... presne tak...“

„Ani nevieš, ako dlho sa o to pokúšame...“

„Fred, George!“

„A toto bol ten najlepší nápad?“

„Veď na tom nie je nič špatné... po tom, čo sme počuli...“

„Nechápeme, prečo to tají...“

„Harry nevyzeral, že by tým nejako trpel...“

„A on zrejme tiež netrpí... A keď to prežili títo dvaja, tak to prežije celý svet...“

„Aj tak je už vlastne všetko vyzradené... keď to vedia smrťožrúti...“

„Keď im to Ron vyzradil...“ dodali potichu. Molly smrkla, ich otec sa mračil, Bill sa díval do zeme.

„Tiež si myslím...“ prikývla. Pozrela na Lupina. „Vlastne sa len veci urýchlili...“

„Áno, je len otázkou času, kedy začnú rozprávať a kedy sa to dozvie Skeeterová a s ňou celá verejnosť...“ prikývol vlkolak.

„Aj tak ste si to mohli odpustiť a nechať to na nich dvoch...“

„Oni by sa k tomu nikdy neodhodlali...“ zamračili sa. Len prikývla.

„Ale aj tak vás zabije...“ 

„Nikoho nebude zabíjať...“ ozvala sa Molly. „Tak? Ako to teda je?“ vyzvedala. A Susan im s povzdychom porozprávala časť príbehu. Molly pozorne načúvala, naoko pokojne, avšak zuby mala mierne stisnuté. Vždy tušila, že Snape mal ťažký život aj detstvo, jednoducho to vedela odhadnúť, ale ani to nemohlo byť dostatočným ospravedlnením, prečo sa o toho chlapca nestaral. Nechápala toľkú nenávisť, ktorá už bola síce zabudnutá, ale bola tam, vtedy, keď ho najviac potreboval. Ale Harry mu to nevyčítal a neboli to len prázdne slová, videla to na ňom. A to by malo byť najdôležitejšie.

----------

„Počkaj...“ Sirius sa rýchlymi krokmi pridal ku Snapeovi.

„Mlč...“ upozornil ho popredu. Nemienil to teraz rozoberať a bol si istý, že Black práve teraz cíti neskutočnú potrebu viesť rozhovor na túto tému.

„Nestalo sa nič tak hrozné...“ stihol zo seba dostať, než sa ozvalo varovné...

„Mlč...“

„Fajn...“ prikývol a zaškľabil sa. „Myslím...“

„Tak dobre,“ Snape prudko zastavil a otočil sa naňho. Sirius zabrzdil tiež. „Keď chceš myslieť, nech sa páči... držím ti pri tom palce... Netúžim však poznať tok tvojich myšlienok... ani najmenej. Tak mysli mlčky,“ precedil pomedzi zuby, zaškaredil sa a kráčal ďalej. „Ideme do Chrabromilskej klubovne...“ sucho oznámil osobe, ktorá sa škľabiac vydala za ním. 

Niekoľko chrabromilských študentov, ktorí zjavne ignorovali večierku, vyvaľovalo na profesora elixírov oči. Od Nevilla sa dozvedeli, že Draco je zrejme niekde pod neviditeľným plášťom, čo im pošepol. Seamus prihodil informáciu, že ktorýsi šiestak spomínal, že ani Colin sa neobjavil v spálni. Prezreli celú vežu, toalety aj sprchy, ale bezvýsledne. Nevillovi nakázali, aby sa snažil udržať prekvapených spolužiakov za portrétom a náhlili sa preč.

„Môžu byť hocikde... Nemáme šancu ich nájsť...“ vrkol Sirius. „On má mapu... Ibaže by sme poprosili duchov a portréty, aby nám pomohli...“

„Fajn, duchov a portréty pros ty...“

„Áno, neverím, že by sa šli pretrhať, aby pomohli práve tebe...“ neodpustil si Sirius, za čo vyfasoval znudený pohľad svojho švagra. Požiadal najbližšie obrazy, aby sa rozpŕchli a poobzerali sa po všetkých chodbách a učebniach. Nech to po ceste oznámia každému portrétu, cez ktorý sa preženú. Zavolal Takmer bezhlavého Nicka a slušne mu oznámil, o čo ide. Neváhal. Prehlásil, že dá hneď vedieť a že nazrú aj tam, kde sa portréty nedostanú, aj do obyčajnej miestnosti na odkladanie metiel, či čistiacich prostriedkov. Nemali veľa možností, povedali, že ostanú na mieste, aby nemuseli nakoniec hľadať aj nich. 

Po polhodine útrpného vyčkávania boli obaja nájdení. Oznámil im to práve Nick, ktorý sa k nim vydesene prirútil. Ak len duch dokáže vyzerať vydesene. Natrafil na nich v miestnosti plnej starých zhrdzavených a nefunkčných brnení na štvrtom poschodí. Okamžite sa k nim vybrali, aby ich našli v kalužiach krvi, ktorá pomaly zasychala. Snape ich v rýchlosti skontroloval. Žili, ale stratili veľa krvi. Prelevitovali ich na ošetrovňu.

„Zájdi na základňu pre Pomfreyovú a Susan. Tá nech príde okamžite sem a Susan nech zájde ku mne pre elixíry...“ zavelil znepokojený Snape. 

„Prežijú to?“ s obavami sa pýtal sirius.

„Dúfam, že áno... Bude to tesné...“ vrkol a vpadol do ošetrovateľkinej miestnosti. Keď odtiaľ vychádzal s podnosom plými fľaštičiek, Siriusa už tam nebolo. Začal s rýchlym ošetrovaním. Nalial do nich všetky dokrvovacie elixíre, ktoré tu našiel, ale vedel, že to stačiť nebude. Ošetril a zacelil rany, skontroloval rozsah zranení. Colin mal štyri rezné rany, jednu na ramene a tri na hrudníku. Odhadol, že ho skolilo nejaké omračovacie zaklínadlo. Malfoy bol na tom o poznanie horšie. Celý chrbát mal popretínaný množstvom rán. Okamžite vedel, o čo ide a v tichosti zúril.

„Čo sa presne stalo?“ Dnu vpadla ako Pomfreyová, tak i McGonagallová.

„Slizolinskí splnili svoje vyhrážky,“ jednoducho im oznámil. Pomfreyová ich prehliadala, ale došla k záveru, že potrebné ošetrenie už dostali. McGonagallová pozorne počúvala svojho kolegu. „Našťastie nebolo neskoro, potrebujú ešte niekoľko elixírov a dostanú sa z toho... obaja. I keď noc bude dlhá a kritická...“

„Nenapadlo by ma, že by mohli prejsť od rečí k činom...“ neveriacky stiahla obočie. Snape prevrátil oči, toto im tvrdil takmer pred hodinou.

„Prešli,“ sucho skonštatoval. Keď prišla Susan so Siriusom a priniesli od Snapea ďalšie fľaštičky, naliali do nich aj tie. Bolo potrebné presvedčiť obrazy a duchov, aby mlčali. McGonagallová namietala a vyjadrila pochybnosti, že by súhlasili, ale uznala, že by bolo potrebné túto záležitosť utajiť. Ako neskôr zistili, obrazy sa podvolili želaniu rokfortskej zástupkyne, ktorá ich o to požiadala v mene riaditeľa. Nevedeli o tom všetky portréty a tie, čo boli zainteresované, prisľúbili diskrétnosť. Nick zahlásil, že nestihol zburcovať všetkých duchov, ale len poniektorých. Sám sa ponúkol, že zariadi, aby mlčali. Našťastie o tom nevedel Zloduch, takže sa toho najhoršieho nemuseli obávať. Chceli zabrániť tomu, aby sa tento incident dostal na verejnosť a vyvolal by ďalšiu paniku v radách rodičov a verejnosti. Nakoniec Snape presvedčil McGonagallovú, aby túto záležitosť nechala na ňom. Nerada, ale predsa súhlasila s tým, že bude informovaná o každej maličkosti. 

„Obrazy a duchovia prisľúbili pomoc,“ nadhodil Sirius sediaci medzi posteľami Colina a Draca. Pozrel na svojho švagra, ktorý bol usadený naproti nemu na druhej strane Dracovej postele. „Budú mlčať... A čo s ostatnými? Neverím, že by chrabromilčania nechali bez odozvy skutočnosť, že si sa objavil v ich klubovni...“

„Je mi jedno, ako budú reagovať... hlavne, aby ich Minerva dokázala presvedčiť...“ mykol plecami. Boli tu sami. Pomfreyová ich nechala tak, začarovali dve postele, aby ich nikto nevidel, keď vstúpi na ošetrovňu. Najmä dotieraví chrabromilčania.

„Náhle zmiznutie Malfoya môže za istých okolností vyvolať tvoju zvýšenú pozornosť...“ zaškľabil sa Sirius. „Aj keď je to už chrabromilčan, môžeš sa oňho zaujímať... Dúfajme, že im to bude stačiť... A čo Colin?“

„Ten bude mať nehodu...“ strelil pohľadom po vedľajšej posteli. „Aspoň si to bude namýšľať... Už som to zariadil...“

„Čo ty všetko nepostíhaš...“ natiahol naoko obdivne. Snape naňho podráždene kukol. „Takže on si bude myslieť, že spadol zo schodov... Malfoy svojvoľne utiekol z hradu, za čo dostane od Minervy mesačný trest... toto im sama narozpráva... A čo Harryho batoh a slizolinčania?“

„Batoh nie je problém, zobrali ho oni... jednoznačne... Dostanem ho naspäť, aj s jeho obsahom čo najskôr. A slizolinčania? Keď útok zatajíme, nebudeme mať dôvod k ich vylúčeniu... Ale oni už sú problémom...“ vrkol zachmúrene.

„Najradšej by som ich vyhodil,“ zaťal päsť. „To ale nechceme zdôvodňovať... V tom prípade by som ich najradšej zadrhol...“

„Nie si sám...“

„To ale nemôžeme...“

„Nie...“

„Čo navrhuješ? Myslíš, že to, čo navrhovala Minerva, je dostatočné riešenie?“

„Ak bude toto riešenie vhodne a pochopiteľne podané, tak myslím, že bude účinné...“ prikývol s úškľabkom, za ktorým sa dalo cítiť niečo nebezpečné. A Sirius to dokázal odhadnúť.

„Čo im chceš spraviť?“

„Nič výnimočné,“ pozrel naňho a významne povytiahol obočie. „Len sa s nimi porozprávam...“ 

„Aha...“ prikývol a zaceril sa. „No, necháme to na majstra...“ povedal s nádychom uštipačnosti. Snape ho pohľadom priklincoval k stoličke. Nevinne sa uškrnul. Jeho švagor prevrátil oči a zavrtel hlavou. „A čo povieš na dvojčatá?“ Sirius pokračoval v podpichovaní.

„Nič...“ nebezpečne sa zamračil. 

„Nič? To ani ničím neokomentuješ ich trúfalosť?“ uchechtol sa.

„Nenazval by som to trúfalosťou... nanajvýš tak idiotizmom...“ 

„Podľa mňa to bolo dosť odvážne...“ vŕtal ďalej. „Počuj, Snape... vážne si nemyslím, že by šlo o niečo strašné... Za chvíľu to bude vedieť každý čarodejník v krajine... a možno aj mimo... Prečo nezačať u členov rádu?“

„Black... ja ti z celého srdca gratulujem,“ sarkasticky natiahol. „Skutočnosť, že si začal rozmýšľať, je významným medzníkom v tvojom doterajšom živote... Ale už som ti povedal, že ma vôbec nezaujíma, na čo tak ohromné si pri tejto... u teba nanajvýš neočakávanej udalosti... prišiel,“ zatváril sa kyslo. „Už je to teraz jedno... nemienim však túto záležitosť rozoberať. So žiadnym zvedavcom...“

„Si úžasný...“ usmial sa Sirius. „Vážne... Tiež by som chcel vedieť tak nádherne vŕkať a komentovať každú... pre mňa nepríjemnú situáciu. Ty nevieš jednoducho povedať, že je to v... Ty to musíš obohatiť rôznymi kvetnatými a šťavnatými poznámkami... Obdivujem ťa...“ horlivo prikyvoval s námahou potláčajúc výbuch smiechu. Snape nepekne zazeral. 

„Dojal si ma... Ale tvoj obdiv mi je viac nepríjemný, ako tvoja nenávisť...“

„Uhm... tiež ma stojí dosť úsilia...“ Pokračovali vo vzájomnom vyrypovaní. „Môžem dúfať, že im nijak neublížiš?“

„Nie, že by ťa po tom niečo bolo... Ale nezavraždím ich, keď chceš počuť to...“

„Tak to sú chlapci nakoniec veľmi šťastní...“

„Aj ja mám ten pocit... Odnesú si to inak...“

„Ako?“

„Nestaraj sa... Ale môžeš sa zúčastniť...“


******

„Máš problém, Contian...“ posmešne sa zaškľabil Perne na mladučkého kentaura, ktorý vyšiel z príbytku, kde položil na posteľ polomŕtveho človeka. Pozrel do očí staršieho bojovníka a vzkypela v ňom žlč.

„Chcel si ho zabiť...“

„Buď ticho...“ arogantne ho prerušil. Áno, pokúšal sa o to, keď začul konský dupot a skryl sa. Aké prekvapenie ho potom čakalo. „Poďme sa poprechádzať a porozprávať... za chvíľu sa vráti Sobrian a nechcem, aby nás tu našiel...“

„Nejdem s tebou nikde...“

„Ale ideš. Nemyslím, že by si mal na výber...“ výstražne sa zamračil. Mladý syn vodcu stáda vedel, že toto je zrejme jeho koniec v spoločenstve, nepomôže mu ani jeho následníctvo. Skončil, ale on pôjde s ním.

„Čo chceš?“

„Dohodnúť sa...“ sucho skonštatoval a vychytil sa preč. Mal obavy ísť s ním. Takmer zabil človeka, len dúfal, že prísne pravidlá mu zabránia v chuti zabiť kentaura.

„Prečo to robíš? Má nás odtiaľto dostať...“ vypálil, keď ho dobehol. Perne sa zákerne uškrnul. On nemal záujem dostať sa odtiaľto. Nie, keď nemá to, čo mu patrí. Obrovská frustrácia, ktorá v ňom driemala, sa prebrala v okamihu, ako sa zjavil človek. Krivda, nenávisť, odpor. 

„Pretože si myslím, že človek je tým posledným, kto by mal riadiť a ovplyvňovať životy kentaurov... A svoje ďalšie pohnútky si nechám pre seba...“ zastavil a pozrel mu priamo do očí. „Ty si si práve vykopal hrob... Tým, že si mu pomohol, že si ho vôbec zobral do rúk a odniesol ho... ako nejaký...“ znechutene vyprskol. „Toto ti neodpustí ani vodca spoločenstva... A ty to veľmi dobre vieš... Skončil si, Contian...“

„To je možno pravda, ale ty si skončil tiež...“ prskol mu do tváre. „Nezmyselné a neodôvodnené vraždy sa tiež trestajú smrťou. Nemysli si, že budem mlčať...“

„Ale budeš... Budeme mlčať obaja...“

„Čo máš vlastne v pláne...“ zvraštil obočie.

„Jednoducho sme ho našli pred jaskyňou... v bezvedomí... Odtiahli... opakujem... odtiahli sme ho do príbytku, pretože by tam umrel. Stádo odišlo, Sobrian a samice tam nechodia. Nikto by ho tam nenašiel, preto sme ho odtiahli... preto tie zranenia... Niektoré mu spravila tá obluda, čo sa tam skrýva. Nikto nevie, čo to je... Budú nám veriť...“

„To je predsa hlúposť. Keď sa preberie...“ zamračil sa naňho mladší kentaur. „Okrem toho, my neklameme...“

„Drž už hubu,“ sykol s odporom. „Keď sa preberie, pochopí, že o tebe viem a preto bude lepšie, keď bude s naším nápadom súhlasiť...“ posmešne sa zazubil. „Je to idiot... ale čomusi rozumie. Nebude ťa chcieť zradiť...“

„Prečo to robíš?“ chcel vedieť.

„A prečo to robíš ty?“ zaškľabil sa.

Ani jeden neodpovedal. Perne si bol istý, že môže vo svojom pláne pokračovať aj napriek tomu, že sa mu dnes takmer podarilo všetko zničiť. Podľahol slabosti a nenávisti, ale nakoniec to môže byť k úžitku. Slovo syna vodcu dosť zaváži. A mladý je teraz zahnaný do kúta. Jeho vina je stokrát horšia ako tá jeho. Môže s jeho spoluprácou počítať. Nakoniec ten deň nebude až tak stratený.

----------

„Harry... počuješ?“ Začul hlas, ktorý sa k nemu niesol akoby z veľkej diaľky. Necítil nič, len únavu. Hlavou mu prebleskla otázka, čo sa vlastne stalo. „Ako sa cítiš? Je ti už lepšie?“ Už to počul zreteľnejšie. Spoznal hlas Ginny. Mrvil sa a ona sa ho hneď pokúšala prebrať.

„Čo sa stalo?“ zamrmlal. Otvoril oči, jasne videl jej ustarostený výraz. Jasne videl. Elixíry podávané Sobrianom na zlepšenie zraku... steny ich príbytku vystavaného medzi hustými stromami... a vlastne aj postava kentaura stojaceho vedľa Mie. To všetko mu pomohlo uvedomiť si realitu. Perne...

„Ako ti je?“ spýtala sa Mia. Spomenul si na to, čo sa stalo. Ako ho len veľmi neznáša...

„Dobre...“

„Tak to je vzhľadom na okolnosti potešujúce zistenie... Mal si zlomenú nohu, aj pravé predlaktie... bol si doškriabaný a doudieraný... Nechal som ťa spať, kým sa ti nezahojilo takmer všetko...“ vysvetlil kentaur.

„Aha...“ skonštatoval. Ani sa nedivil po tom, čo ho za sebou ťahal...

„Prečo si šiel do tej jaskyne?“ Ginny sa naňho vyčítavo mračila. Nechápavo zvraštil obočie. Do akej jaskyne? „Mal si predsa počkať na koniec výcviku...“

„Harry, my chápeme, že ťa to už nebaví a máme rovnaký pocit... Ale takto hlúpo riskovať život... Máš šťastie, že si neumrel a že ťa tí dvaja našli včas...“ vrkla po ňom Mia.

„Čo? Akí dvaja? Aká jaskyňa?“

„Nevieš, čo sa stalo?“ Ginny sa naňho uprene zadívala. A on pozeral z jedného na druhého pokúšajúc sa pochopiť, o čom to vlastne rozprávajú. Nadýchol sa.

„Si idiot,“ oznámila mu Mia. Prehltol otázku. „Ale to nie je novinka...“

„Mia, prosím...“

„A čo? Veď je to pravda...“ kukla na svoju kamarátku. „A on si nedá povedať... Keby ho Perne a Contian nenašli a nepritiahli... už by bolo po hrdinovi...“

„Dobre, máš úplnú pravdu... Ale dá sa to predsa pochopiť...“

„Nedá...“

„Ticho...“ vrkol po oboch. Chcel vedieť, o čom ide. „Nehádajte sa a povedzte mi, čo sa stalo...“ zamračil sa. Sobrian mlčal, len ho so zvrašteným obočím pozoroval. Nepozdávalo sa mu to.

„Stádo šlo na lov a ty si sa zrejme začal nudiť... Tak si sa rozhodol, že pôjdeš do jaskyne a pokúsiš sa priblížiť koniec nášho pobytu tu. Nie, že by sme s tvojou snahou nesympatizovali... Ale zabudol si, že na to potrebuješ výcvik dokončiť. Nie nadarmo ho predsa s tebou vedú... Perne a Contian ťa našli dolámaného a dotiahli ťa sem. Na poslednú chvíľu. Contian mal pocit, že nejakú podobnú hlúposť vyvedieš a vrátil sa vyhľadať Perneho... Našťastie...“ vysvetlili.

Nechápavo sa ne na díval a chcel zakričať, že je to lož. Do žiadnej jaskyne predsa nešiel. Je to nezmysel. Perne ho vláčil po celom cvičisku. Nenašli ho pred jaskyňou. To on ho dolámal. A čo s tým má spoločné Contian? Pripadal mu, ako celkom správny a prístupný kentaur. Prečo klame? Začali sa mu vracať aj ďalšie detaily. Ten hlas, ktorý začul. Tie ruky, ktoré ho dvíhali. Bol to Contian, jednoznačne. Určite to nebol Perne. Pomohol mu, znova. Svitlo mu. On musí klamať, pretože ho Perne prinútil. Jednoznačne. Nevedel síce ako, zrejme ho videl niesť jeho telo. Veď tu boli len oni dvaja okrem samíc a Sobriana. Keď teraz otvorí ústa, Contiana čaká odsúdenie. A to nechcel. Možno by súdili aj Perneho, ale zároveň aj mladučkého kentaura, ktorý mu pomáhal aj inými spôsobmi a ktorého mal tiež rád. Rovnako ako Sobriana. Musí zistiť viac, pred ostatnými musí mlčať a pokúsi sa vrátiť všetko Pernemu aj s úrokmi.

„Áno, našťastie...“ prikývol. „Už som si spomenul,“ presvedčivo zaklamal, za čo si vyslúžil ďalšie napomínanie naštvanej Mie a vyčítavý Ginnin pohľad. A Sobrianovo zachmúrenie. „Vidím už dobre...“ nadhodil po Miinom monológu.

„Ale to je fajn...“ usmiala sa Ginny a pomohla mu posadiť sa. Mierne ho objala. Ako mu nakoniec vysvetlili, preležal štyri dni. Sobrian umožnil jeho telu postupne sa spamätať a preliečiť. Perne a Contian ich našli krátko po tom, ako medzi sebou uzavreli dohodu a povedali im túto historku. Našli svoje stádo, kde to oznámili aj vodcovi. Slová jeho syna mu stačili, nemal tušenia, že je to všetko lož. Z lovu sa vrátili po troch dňoch a Perne bol viac ako spokojný. 

---------

„Človek, rozhodol si sa nerešpektovať naše zákony,“ zavrčal naňho Corian. Dal si ho zavolať za ďalšie dva dni, kedy sa jeho stav zlepšil už do tej miery, že sa mohol bez problémov hýbať. Najprv mal v pláne vyhodiť ho zo spoločenstva, skončiť z jeho výcvikom, nechať ho, aby si poradil sám, keď sa už o to raz pokúsil. Nech sa stará, keď je tak namyslený a tvrdohlavý. Chcel to preberať pred celým spoločenstvo, aby si uvedomil, kde sa nachádza a k čomu sa podvolil. Ale rozmyslel si to. Dá mu ešte šancu. Musí mu ju dať, aj keď sa mu to prieči. „Zrejme si myslíš, že si už zrelý k tomu, aby si podnikol túto výpravu...“ frkol pohŕdavo. „Ako si sa presvedčil, ani zďaleka na to nemáš a to ťa možno donúti podvoliť sa nášmu výcviku,“ dodal posmešne. 

„Spravil som chybu...“ precedil pomedzi zuby dívajúc sa pri tom vodcovi kentaurov priamo do očí. „Popravde mi už všetko lezie na nervy a rád by som to skončil čo najskôr...“

„To by sme boli šťastní viacerí...“ okomentoval jedovito. „Keby si bol o niečo schopnejší, už by sme sa ťa zbavili skôr... Ale prešiel polrok a ty si nezaznamenal žiadne významné pokroky...“ mračil sa. A Harry mu odpovedal rovnako. „Keby nebolo Contiana, ktorý sa vrátil a zabránil ti v tvojej hlúposti, bol by koniec nielen pre teba... Dávam ti čas na premyslenie... týždeň... potom chcem priamu odpoveď, či má zmysel s tebou strácať aj naďalej čas alebo či to vzdáš a odídeš od nás... aj so svojimi samicami. Nepotrebujeme niekoho, kto koná v rozpore s našimi zákonmi...“

V to prípade sa zbav Perneho a svojho syna vlastne tiež... pomyslel si v duchu. 

„Súhlasím...“ vrkol a snažil sa kontrolovať svoj tón. Bol naštvaný, na nich všetkých. Corian od neho odcválal. Zrejme mu dajú týždeň pokoj alebo ho budú týždeň trestať a skúšať jeho trpezlivosť. Stisol zuby. Po ceste sem sa snažil zahliadnuť Contiana, ale nemal šťastie. Vracal sa s rovnakým úmyslom, chcel s ním hovoriť, ale buď bol mladý kentaur niekde mimo dediny alebo sa mu úspešne vyhýbal. Na Perneho však narazil.

„Už si sa postavil na nohy?“ sykol arogantne, potichu a s úškľabkom.

„Kde je Contian?“ ignoroval jeho poznámku.

„Netuším a je mi to jedno...“

„Vydieraš ho len tým, že mi pomohol? Alebo je za tým niečo viac?“ 

„Nie je to jedno? Hlavne, že to funguje...“

„Si hajzel...“ vrkol naštvane. Bolo mu jedno, či kentaura vytočí. „Čo vlastne chceš? Že ma nenávidíš, to chápem... Ale toto sa ti môže vypomstiť...“

„Ako? Tým, že zabijem jedného domýšľavého čarodejníka? Ťažko... Čo nespravím ja, to spraví jaskyňa... A potom sa dokáže, že moje reči sú pravdivé. Ostaneme tu naveky, ty nám rozhodne nepomôžeš...“

„Ty si v mojom hodnotovom rebríčku na poslednom mieste... a to pred tebou sú kilometre prázdneho miesta... komu by som chcel pomôcť... Prečo to robíš?“

„To ťa trápiť nemusí... Ak sa rozhodneš za ten týždeň pokračovať... priprav sa na to, že doteraz sme ťa len hladili...“ posmešne natiahol a odcválal. Harry stisol päsť. Mal chuť rozbiť mu papuľu, ale sledovali ho oči ďalších nie príliš priateľsky tváriacich sa kentaurov. Prebehol ich očami, Contiana nezahliadol. 

******

Colin Creewey si skutočne myslel, že sa pošmykol na nejakej lepkavej kaluži, za ktorú mohol Zloduch a zletel zo schodov. A myslel si, že škrabance, ktoré sa nepodarilo Snapeovi doliečiť, než sa prebral, sú príčinou jeho nehody. S týmto výmyslom sa vracal do klubovne, Malfoyova prítomnosť na druhej posteli bola pred ním utajená. Oficiálne sa vytratil z hradu a pátra sa po ňom. Chrabromilčania si domýšľali, že šiel na vlastnú päsť hľadať stratených spolužiakov, v čom ich nevedomky podporoval aj Neville, ktorý im prezradil, že Snape je členom rádu. Tým sa zdôvodnila jeho prítomnosť v ich klubovni. Portréty a duchovia mlčali a po troch dňoch sa už rozprávala aj taká historka, že do hradu vnikol Voldemort a Malfoya uniesol. Vcelku im to vyhovovalo. 

„Sadnite si...“ vrkol Snape na siedmych slizolinčanov po tom, čo si ich dal zavolať do kabinetu. Cítili hrozbu, ale keby neuposlúchli, profesor by prišiel za nimi možno ešte viac naštvaný, ako predpokladali a ako bolo na ňom vidieť. „Na stoličky...“ ukázal na sedem vedľa seba postavených stoličiek.

„A keď nie...“ Zabini sa pokúsil zaprotestovať.

„Držte jazyk za zubami a robte, čo vám kážem...“ sykol po ňom naštvane. „Uisťujem vás, že toto bude dlhý rozhovor a nohy vás po chvíli môžu viac, ako bolieť...“ dodal varovne.

„Robte, čo hovorí...“ upozornil ich Sirius. Vyšiel spoza tieňa z rohu miestnosti. Slizolinčania sa premeriavali jedného aj druhého.

„Aha... mohlo nás napadnúť...“

„Drž hubu a sadaj!“ štekol po ňom Sirius tváriac sa nebezpečne. Radšej si sadli tvárou oproti Snapeovi. Siriusa mali za chrbtom a on mrkol na svojho švagra.

„Pekne...“ zhodnotil profesor elixírov s úškľabkom. „Ale najprv spravíme toto...“ švihol prútikom. Nemohli sa pohnúť. „A potom aj toto...“ švihol druhý krát a na stole pred ním sa objavili ich prútiky. 

„Ale...“

„Ticho... lebo vás aj umlčím...“ vystríhal. „Slečna Parkinsonová, smiem sa spýtať, ako ste mohli byť vy a vaši spolužiaci tak naivní a myslieť si, že vám to prejde?“ otočil sa na ňu.

„Ja nechápem...“ zabrblala celá červená.

„Iste, to ma ani neprekvapuje...“ natiahol. Sirius sa potichu uchechtol. „Tak vám to teda vysvetlím, aj keď je to zbytočná strata času. Vy veľmi dobre viete, že je pán Malfoy členom rádu. Ďalej veľmi dobre viete, že nie je mimo hrad, ale že sa lieči po útoku kliatob zapadajúcich do čiernej mágie. Je vám aj jasné, kto v hrade je schopný podobné kliatby používať... A určite vás neprekvapí ani fakt, že pán Malfoy vyzradil totožnosť útočníkov... Zrejme ste si domysleli, že sme umelo vytvorili reči, ktoré sa šíria po hrade... A určite ste tak hlúpi, aby ste si mysleli, že my sami im veríme a vám to prejde... Je moja analýza správna?“ pozeral z jedného na druhého. 

„Ja si myslím, že je veľmi správna...“ pridal sa aj Sirius a prestúpil pred nich. „Ľudská tuposť je bezhraničná a oni sú nádherným príkladom...“ veselo sa na nich škľabil. „Vaša sprostosť sa ale dá chápať... predsa len treba plniť Voldemortove chúťky... Však? Nečakajte však, že vás v nich budeme podporovať alebo nebodaj... tolerovať, či odpúšťať...“

„Naopak... dostanete to, čo si zaslúžite...“

„Nemôžete nič...“ osopil sa Zabini. Ostatní boli ticho a zarazene civeli.

„Ale môžeme... to vás ubezpečujeme...“ natiahol Sirius. „V prvom rade prídete o svoje prútiky...“ hlavou ukázal na kôpku.

„Ale...“

„Ticho...“ vrkol Snape. „Momentálne zdieľam rovnaký názor ako školník Filch... najradšej by som zaviedol fyzické tresty. Na nešťastie to nie je možné...“

„Uhm, to je najväčšia chyba v školských pravidlách,“ prikývol Sirius. „Preto prídete... len... o svoje prútiky. A sme zvedaví, ako budete teraz plniť Voldyho príkazy...“ zasmial sa.

„Čo škola...“ vyhŕkol Nott.

„Čo by... Pred dvoma rokmi ste podporovali princíp teoretickej výuky, ktorý zaviedla vaša priateľka Dolores...“ uškŕňal sa. „Nebude to pre vás problém... No a čo sa týka školy a študentov... Tak tu vám veľmi neporadíme. Ak vám budú chcieť ublížiť... neviem, či sa nám podarí prísť včas, aby sme im v tom zabránili...“

„A my sa o to budeme pokúšať?“ Snape prekvapene pozrel na Siriusa. Zaceril sa.

„Myslím, že si nohy nedolámeme...“ zachechtali sa. „Budete sa musieť popasovať s novým problémikom... Ako ubližovať holými rukami? To je niečo, čo je pre vás tabu... Možno by sa dvaja z vás dokázali pobiť,“ mrkol na Crabea a Goyla. „Ale proti prútikom zvyšku študentov, ktorí... verte mi... vás nemajú príliš v láske... to bude ťažké...“

„To iste a keď si k tomu ešte predstavíme, že najmä tí menší sa budú chcieť pomstiť a kúzla príliš neovládajú...“ dodal Snape. „No neviem...“ zavrtel hlavou. „Môže to s vami dopadnúť špatne... a my s tým ale vážne nebudeme môcť spraviť veľa...“

„Toto vám neprejde... Naši sa budú sťažovať správnej rade...“ vyprskol Zabini.

„Tak nech... Môžu už zajtra...“ flegmaticky pokrčili ramenami obaja. „Ani my sa nebudeme príliš riadiť pravidlami...A teraz k ďalšej záležitosti... Chceme vedieť, kde je batoh, ktorí ste zobrali Malfoyovi... a celý jeho obsah...“

„Aha...“ zaškľabil sa Zabini. „Ale to my nevieme...“ natiahol posmešne. Mulvey sa zachechtal.

„Tak neviete...“ prikývol chápavo Snape. „Tak to vám budeme musieť osviežiť pamäť,“ vstal a pristúpil ku svojej skrini. „Koľko vás je...“

„Sedem, Severus...“ 

„Sedem... myslíš, že bude potrebných sedem elixírov?“

„Nie... myslím, že postačí len jeden... ostatní sa budú prizerať...“ pozeral na slizolinčanov, ktorí zjavne váhali.

„Tak dobre... jeden...“ prikývol Snape a otočil sa k nim a zamával fľaštičkou s čírou tekutinou. „Hádajte, čo to je...“ vyzval ich. 

„To nemôžete...“ vyhŕkol zamračený Zabini.

„Čo to je?“ vyzvedal Goyle.

„A prečo by sme nemohli?“ Snape sa naňho milo a nevinne pousmial. „Pretože sa to nesmie? Pretože to je protizákonné? To má byť dôvod, pre ktorý by sme to nespravili?“

„Zrejme si myslia, že dvaja profesori sa neodhodlajú k vypočúvaniu študentov pomocou Veritasera...“

„Aha...“ Goyleovi to zaplo.

„No, ale to sa veľmi mýlia...“

„Budete mať problémy...“

„Rozhodne nie väčšie ako vy behom pár dní...“ usmial sa na Mulveyho Sirius.

„Posledná možnosť...“ vrkol Snape. „Kde je ten batoh?“ vypustil do miestnosti. Zavládlo hrobové ticho. Dali im pár sekúnd.

„Podľa očakávania...“ zhodnotil Sirius. „Si si istý, že je to Veritaserum?“ pozrel na kolegu.

„Samozrejme...“ zamračil sa a pozrel na elixír. „Je číry...“

„To iste, ale podľa kníh, ktoré sa nachádzali v našom dome... aj oslepujúci elixír je číry...“

„Pravda... nad tým som nerozmýšľal... Ale také ja predsa nevyrábam...“

„Ktovie, keď si ten hnusný smrťožrút...“

„Dobre... tak to upresním... už dlho som nič podobné nevyrábal...“

„Čo keď si na nejakú fľaštičku zabudol?“

„Že by?“ nadvihol obočie. „To sa dá ľahko zistiť... Kým Veritaserum je bez zápachu... tá dobrota nepríjemne smrdí...“

„A my ju budeme čuchať?“

„Budeme sa zdržovať čuchaním?“ fľochol na Siriusa. Ten mykol plecami. „Nie... nebudeme... veď oni nám povedia, čo to bolo...“

„Takže koho?“ Sirius si okato začal vyberať spomedzi nervóznych slizolinčanov. „Pán Crabe a pán Goyle vypadávajú zo súťaže...“ zaceril sa.

„Slečna Parkinsonová,“ vrkol po nej Snape. Vystrašene naňho pozrela. „Poviete nám, kde je ten batoh?“

„Ja...“

„Mlč...“ zahriakol ju Zabini.

„Ale čo keď...“

„Klamú, je to Veritaserum...“

„Tak, že by vy?“ Snape zazeral na Zabiniho.

„Strčte sa...“ 

„Takže vy...“

Pokúšal sa vzpierať, kričal, ale v zabezpečenej miestnosti mu to nebolo nič platné. Naliali doňho Veritaserum a vyťahovali informácie. Otázky pokladali tak, aby nemohol odpovedať dvojzmyselne. Nakoniec sa dozvedeli, že batoh je spálený, plášť skrytý v sovinci a mapa v matraci Zabiniho postele. Vytiahli aj ich najbližšie plány, ktoré zahŕňali vyčíhanie si Susan. Snape musel šteknúť po Siriusovi, pretože už naňho mieril prútikom. Prinútili Mulveyho, aby odprevadil Snapea k Zabiniho posteli a odovzdal mu mapu, taktiež, aby si spravili spoločnú prechádzku do sovinca. Neverili, že by sa týmto vypočúvaním niekde chválili a so slovami, v ktorých prejavili svoju vieru, že sa dokážu dostatočne ubrániť, ich prepustili. 

Bol rád, že sa vyriešilo aspoň toto a aspoň takýmto spôsobom. Malfoy sa nakoniec vylízal zo všetkých rán, Minerva ho oficiálne potrestala mesačným trestom a on bol prinútený vymyslieť si historku o tom, ako pátral v jednej dedine. Mapa aj plášť sa k nemu vrátili, teraz mal sledovanie uľahčené, pretože sa slizolinčania rozhodli tráviť čo najviac času vo svojej klubovni a keď aj vyliezli, príliš sa netrhali.

Tak ako predtým, aj teraz sa vyhýbal návštevám základne. Keď tam však zašiel na schôdzu, ktorá bola kvôli Malfoyovi prerušená, čakalo naňho mlčanie všetkých zúčastnených a opatrné pokukovanie. Už chcel po nich šteknúť, aby sa nesprávali ako tupci, ale nakoniec mu to bolo jedno. Nech po ňom čumia, akoby bol ťažko chorý. Počas schôdze nebezpečne zazeral po dvojčatách, ktoré po ňom občas fľochli. Nemohol si to odpustiť, jednoducho nemohol pripustiť, aby im to prešlo beztrestne. Nenápadne švihol prútikom a bez toho, aby sledoval, čo sa preberá, s pobavením sledoval tých dvoch.

Prišlo to pomaly, pozvoľna a takmer nebadane. Najprv sa poškriabal na hlave jeden, o chvíľu na to aj druhú. Ďalšie poškriabanie sa zjavilo o pár sekúnd, tentoraz na ramene... a stehne. Nasledovalo ďalšie už s oveľa menším časovým intervalom na bruchu. Dvojčatá sa mračili a zbavovali nepríjemných pocitov. Pozreli na seba, teraz im došlo, že ich oboch svrbí telo rovnako. A čoraz častejšie a dôraznejšie. To už sa nepretržite škriabali raz na jednej noha a potom aj na chrbte. Všimlo si toho už aj okolie. Nechápavo pozerali, ako sa dvojčatá, celí červení, drapkajú, šúchajú, drhnú a trú. Už vedeli, ktorá bije. Pozreli na Snapea, ktorý ich odmenil úškľabkom a kývnutím hlavy.

„Kedy to prejde?“ štekli po ňom.

„Neprejde...“ nevinne sa pousmial a pozeral do ich zúrivých, rozhorúčených tvári. Nemohli to už vydržať, ten pocit bol neúnosný, vypálili preč. S dupotaním a nadávkami. Kým polovička zúčastnených sa rehotala, druhá nepekne zazerala.

„Čo ste im to spravili?“ Molly vyzerala, že ho na mieste prizabije. Artur ju držal pod pažou, ale rovnako, ako Bill, aj on sa pochechtával.

„Obyčajné svrbivé kúzlo...“ mykol očami a prevrátil oči. „Určite nečakali, že by dostali nejaký príjemný darček za svoju hlúposť...“

„A to akože neprejde? Ako ste mohli!“

„Určite to prejde, však Severus?“ Susan sa mračila a Sirius sa vedľa nej zadúšal smiechom.

„Ja neviem... ešte som to neskúšal...“ natiahol. „Dobre... za tri hodiny ich to prejde...“ zareagoval na jej následný výraz.


******


„A mám týždeň voľna...“ zaškľabil sa Harry na Ginny a Miu. Práve obedovali, bez Sobriana, ktorý im povedal, že príde o niečo neskôr. „Zrejme ma chcú potrestať,“ oznámil vlastné úvahy.

„Nemyslím,“ zavrtela hlavou Ginny. „Aj, keď by si si to zaslúžil... avšak za to, že klameš...“ Povedal im pravdu, ale pred Sobrianom mlčal. Predsa len to bol kentuar. Nemusel vedieť, o čo v skutočnosti ide.

„Poviem to hnusne,“ zabrblala Mia. „Majú práve obdobie párenia... Vieš? Spomenuli si, že sú tu aj samice a budú o ne prejavovať záujem,“ vrkla uštipačne. „A ony ich majú s nadšením očakávať... Je to tak odporné...“

„Preto ten týždeň?“ kukol na ne. Len prikývli. 

„Lezie mi to už na nervy... všetko,“ pokračovala Mia. „Tie ich zákony, to nič nerobenie... ten ich nechutný prístup...“

„Viem, ale už to dlho nepotrvá,“ zamračil sa. Nevedel, o čom sa tie dve rozprávajú v priebehu dňa. Teraz sa takto zišli vlastne prvýkrát, keď sa opomenie jeho ležanie na lôžku. Nič nehovorili, aspoň večer, keď sa rozprávali. Ale keď im to vadilo len spolovice tak, ako nemu, tak sa divil, že podobné reči nepočul už skôr.

„To nie je nič proti tebe...“ zavrtela hlavou. „Len by som sa chcela vrátiť...“ 

„To my všetci,“ pridala sa aj Ginny. „Nikoho to tu nebaví...“

„Ja viem...“ povzdychla a postavila sa. „Viete čo? Myslím, že by to chcelo zmenu... Nehnevajte sa na mňa, ja vás mám rada, ale byť s niekým polroka je dosť otravné... Ja s Ginny a Sobrianom... ty s Pernem... Ginny so mnou a Sobrianom... Sobrian so mnou a Ginny...“ vyprskla škľabiac sa. „Lezie mi to na mozog... Potrebujem pauzu. Ginny, nehnevaj sa na mňa, mám ťa strašne rada... ale šesť mesiacov vkuse stačilo... Máš tu Harryho, tak si to užite. Ja využijem príležitosť, že tu tí... nie sú... a poprezerám si to tu... Snáď ma niektorí nezabije...“

„Počkaj!“ zavolal za ňou Harry. „Mia!“ zbadal už len jej chrbát, ktorý zmizol medzi stormami. „Dávaj si pozor!“ stihol ešte zavolať.

„Budem...“ ozvala sa tlmená odpoveď. 

„Nemám z toho dobrý pocit...“ povzdychol.

„Sobrian vravel, že tu týždeň nebudú...“ povedala Ginny stojaca pri ňom. „Ja ju chápem, lezieme si na nervy už pár týždňov, ale väčšinou je to Sobrian, ktorý drží emócie na uzde... Malo by tu byť bezpečne...“ dodala na upokojenie. Všade vládol absolútny pokoj a ticho. Neozývali sa kopytá, ani zvuky činností. Bolo tu takmer mŕtvo. 

„No, keď to vraví Sobrian...“ zamrmlal a otočil sa k nej. „Aj ja by som sa chcel vrátiť...“ hlesol dívajúc sa jej do očí. 

„Vrátime sa a čoskoro...“ šepla a objala ho. Obaja si uvedomovali, že šesť mesiacov je dlhých, príliš dlhých na to, aby sa nemohli navzájom dotýkať a láskať. 

„Chýbala si mi...“ Na uchu ju pošteklil jej dych, to už si razil cestu cez jej líce k perám. 

„Aj ty mne...“ vydýchla mu do úst, v ktorých sa začala odohrávať chtivá a nenásytná vojna ich jazykov. Príliš dlho potláčali svoje city a túžby. Boli tak blízko a pritom tak vzdialení. Jemne ju zatláčal dovnútra, nerušiac ich vášnivý bozk. 

„Chcem ťa... hneď...“ vzrušene jej zachrapčal na krku, jednou rukou nepúšťajúc zovretie a druhou odtláčajúc taniere na stole. Vyhrnul jej habit, ktorý nosili na striedačku so svojím oblečením, až k bokom a vysadil ju na stôl. Jeden dotyk a zistil, že jej túžba je rovnako veľká ako tá jeho, ktorú začal nedočkavo pritláčať k jej telu. „Ginn...“

„Počkaj...“ zadýchane ho brzdila. „Tu nie...“ jedným malým kúskom svojej bytosti bola ešte schopná triezveho uvažovania. „Môže sa vrátiť Mia... alebo Sobrian...“

„Kašlem na to...“ vrkol.

„Upokojme sa, dobre?“ Musela mu chytiť tvár do dlaní a zdvihnúť ju k sebe. Tváril sa nespokojne. „Musíme rozmýšľať...“ jemne mu dohovárala.

„Keď ide o kúzlo, dám si pozor...“ 

„Áno, aj to je vo veci, ale teraz to nie je nebezpečné...“

„Čo...“

„To je jedno... Pôjdeme k jazierku, v ktorom sa kúpeme. Oni tam nechodia, ani Sobrian... A som si istá, že Mia bude mať dosť rozumu, aby tam teraz nešla...“ vysvetlila.

„Jazierko,“ prikývol, kým ona vyberala jeho ruky spod svojho habitu. „Tak dobre... na čo čakáme?“

----------

„Vážne tu nikto nie je,“ oznamovala im Mia pri večeri, ktorú im priniesol Sobrian. „Zblízka som si prezrela ich vyhňu a musím povedať, že je to veľmi premyslené... Len keby vyrábali viac pluhov a menej mečov a občas si vyskúšali, ako sa s nimi pracuje,“ vrkla nespokojne. 

„Dúfam, že s tým nemáš v pláne niečo robiť?“ spýtal sa Harry. „Stačí, že ich provokujem ja...“ 

„Najradšej by som každému z nich zakrútila krkom... Ale nebudem s tým robiť nič... Sú to predsa ich zákony a oni nie sú príliš milí hostitelia... Vlastne je to banda...“ prehltla nadávku. „Ale aj tak je to zaujímavé...“ zabrblala. Potom na nich pozrela. „Dúfam, že ste si to aspoň užili...“ podarilo sa jej zaškľabiť. Ginny sčervenela, ale úškľabok jej vrátila.

„Uhm, príjemná zmena...“ zasmial sa Harry.

„Tak to som rada...“ prikývla. „Aspoň vy môžete prísť na iné myšlienky...“

-----------

Doobeda robili výskumné obhliadky spolu s Miou, poobede chodil Sobrian. Niekoľkokrát šli spolu do lesa, ale väčšinu času trávili pri jazierku, kde doháňali to, čo zameškali a chystali sa zažiť pár príjemných chvíľ aj dopredu. Na dobu, kedy k tomu nebudú mať opäť príležitosť. Milovali sa už takmer všade, potom len tak ležali vedľa seba na slnku, rozprávali sa, alebo len jednoducho mlčali. Užívali si jeden druhého a boli za to vďační.

„Poďme, vrátime sa...“ nadhodil a jemne ju hladil po nahom chrbte. „Ešte sa poprechádzame...“

„Uhm,“ pritakala, ale nechystala sa opustiť jeho náruč.

„Ginn...“ so smiechom ju upozornil. Nespokojne po ňom strelila pohľadom. 

„Dobre, no...“ prevrátila oči. Prehodili si na seba kentaurie predstavy o habitoch a vydali sa ruku v ruke k dedine. Mlčky si užívali posledné slnečné lúče dnešného dňa.

„Pst...“ zamračene ju upozornil a pribrzdil. Pozrela naňho a spozornela aj ona. Začula tlmený hovor a šuchot lístia. Vytiahnutým obočím sa ho pýtala na jeho názor, len kývol hlavou smerom, z ktorého k nim prichádzali zvuky. Vychytili sa tam.

Stromy rástli čoraz hustejšie a oni museli odhŕňať konáre, ktoré padali pomaly až k zemi. Spôsobili tým menší šuchot, čo zapríčinilo zbystrenie pozornosti aj na strane tých, ktorí boli predmetmi ich záujmu. V okamžiku sa stretli štyri prekvapené pohľady. Na jednej strane Harry a Ginny a na druhej Contian a mladá kentaurica.

„Čo tu chceš?“ prvý sa ozval vodcov syn a prekvapenie sa zmenilo na prestrašenie a vzápätí znechutenie.

„Začuli sme šuchot, tak sme to šli overiť...“ zamračene mu odpovedal. Uvedomoval si, že kentaurica je zrejme jeho priateľka, čo bolo... viac ako prekvapivé a úžasné. Bolo to nepredstaviteľné a bola to určite rarita. Nebezpečná.

„Našiel som ju tu a chcel som ju poslať naspäť...“ v rýchlosti vysvetľoval Contian.

„Prečo klameš?“ Harry pozrel na kentaurie dievča. Mladučké, rovnako staré ako Contian a zdalo sa mu, že môžu mať presne toľko rokov ako on a Ginny. I keď u kentaurov to bolo ťažké odhadnúť.

„Neklamem...“ vrkol.

„Nemáš sa za čo hanbiť...“ vložila sa Ginny. Takmer ju zabil pohľadom. Kentaurica po nej kukla, ale už to ďalej nevedela zniesť a zutekala. 

„Počkaj!“ zakričal na ňu Contian. Nezastavovala, razila si to priamo medzi kmeňmi stromov. „Tak fajn,“ pozrel opäť na Harryho. „Teraz to môžeš na mňa zradiť... Nielenže pomáham človeku, ale ešte sa starám aj do kentauríc...“

„Nebudem to zrádzať...“ 

„Prečo by si to nerobil?“

„Nemám dôvod...“

„A ja ti mám byť akože vďačný? Alebo čo čakáš?“

„Ja som ti vďačný... zachránil si ma už dvakrát...“

„Neverím ti...“

„Tvoj problém.“

„Čo vlastne chceš?“

„Vedieť pravdu... Pre toto ťa Perne vydiera? Alebo je tam len tá pomoc?“ vypálil Harry. Contian zaváhal.

„Nestaraj sa o to...“ vrkol a otočil sa k odchodu.

„Contian, treba ho zastaviť...“

„Vážne? A ako?“ s úškľabkom sa otočil. „Nevieš o tom nič, človek... Nechaj to tak, zbytočne to nerozoberaj...“ šiel preč.

„Contian!“ zavolal za ním. Nereagoval. „Blbý kôň...“ vrkol podráždene.

„Nechaj ho... zrejme má strach...“

„To je možno pravda, ale takto ho bude mať celý život.“

„Začínaš sa správať ako Mia...“ upozornila ho Ginny. „Harry, kým neskončí výcvik, nerob radšej nič...“

„Fajn...“

Krátko na to Mia prehlásila, že mimo Sobriana je Contian ten najmúdrejší kentaur, akého sa im pošťastilo stretnúť. Okamžite to zhodnotila ako zakázanú lásku a plne obom fandila. Hlavne, aby to udržali v tajnosti, inak by zrejme v tejto bande obaja prišli o život.

------------

Profesor Dumbledore stál uprostred kruhovej miestnosti, pred ním sa nachádzal malý stolík. Ležal na ňom čarovný pergamen. Pergamen s nakresleným stromom. Rodovým stromom. Našiel ho náhodou pri kontrole hradu v Brasove, ktoré slúžilo ako centrum spoločenstva Ostrá Dýka. Hrad sa zdal byť prázdnym, žiadne kúzla neodhalili prítomnosť niekoho ďalšieho. A on sa odhodlal získať viac informácií. Pergamen odhalil jednoduchým kúzlom. Oveľa zložitejším kúzlom sa mu podarilo zviditeľniť strom. A teraz naňho hľadel, nechápavo, prekvapene, neveriacky a zarazene. 

„To nie je možné...“ hlesol do ticha. Toto zistenie bolo tak ohromujúce, že utlmilo všetky jeho zmysli. Nečakal to, toto nie. A nečakal ani nasledujúce okamžiky.

„Zdravím, Dumbledore...“ ozval sa hlas za jeho chrbtom. Prekvapene sa otočil a vzhliadol do tvárí Voldemorta a pochechtávajúcej sa Lestrangeovej. Obaja naňho mierili prútikmi. „Ani to neskúšaj...“ vrkol Voldemort na jeho letmý, rýchly pohyb a v zlomku sekundy švihol prútikom. Zmocnil sa prútika hlavného Fénixa a schuti sa rozosmial. „Tak je to tu... konečne som sa dočkal... Prišiel tvoj koniec...“

„Aha, áno... pravda...“ prikývol pokojne Dumbledore a pozorne ich sledoval. „Zrejme to tak bude... teraz, keď si ma odzbrojil, Tom...“

„Hovoril som ti už niekoľkokrát, aby si ma nevolal Tom,“ vrkol po ňom zúrivo.

„Môj pane, dovoľte mi ho zabiť...“ zaskuhrala Lestrangeová.

„Nie... tento je môj...“ Voldemort spravil dva kroky k Dumbledorovi. „Zrejme si to nečakal, však? Zdá sa, že ti prišli slová, starec...“ zaškľabil sa. „Tvojmu chránencovi sa o tomto muselo snívať pred dvoma dňami... to je tá jeho schopnosť predvídať smrť,“ pohŕdavo sa zaškľabil. „Ale ja viem, že zmizol... No, uvidíme, či zmení svoj sen... Bella, sleduj dvere...“ povedal svojej služobníčke a potom naspäť k Dumbledorovi. „Avada...“ kukol zo zamračeného starca na Bellu.

„Nič... môj pane...“ zachechtala sa.

„Tom, počúvaj...“

„Mlč! Avada...“ skúsil. „Uhm, tak sa zdá, že náš Harry skutočne nemôže prísť...“ smial sa. „Avada... Avada...“ dráždil.

„Robíš chybu...“

„Vážne?“ s úškľabkom ho prerušil. „Ja si naopak myslím, že robím tú najúžasnejšiu vec, na ktorú čakám celý svoj život...“ mával mu prútikom pred nosom.

„Túto vojnu nemôžeš vyhrať...“

„Ale môžem,“ horlivo prikyvoval. „Rozlúč sa so svojím životom, Albus Dumbledore,“ spokojne sa natiahol a namieril naňho. „Ja si to vychutnám...“

„Tom...“

„Avada Kedavra!“ Z Voldemortovho prútika vystrelil zelený lúč a narazil do hrudníka rokfortského riaditeľa. Jeho telo s vyhasnutými očami pomaly dopadalo na zem. A on sa smial. Nepríčetne sa rehotal na svojom veľkom úspechu.

„Nie!!!“ vykríkol Harry do tmy a vystrelil do sedu.